utorok, 17. januára 2017

14.1. - 16.1. Dusno v rodine....

14.1. Sobota
Sobotu ráno som zas musela byť v práci, okolo obeda som končila a aj priateľ ma čakal pred Lidlom, išli sme ešte na poštu a domov. Ja som asi dve hodinky trochu ležala, pozerali sme telku a potom volala priateľova mama... že vraj máme prísť ku jeho krstnej, že aj ona je tam, že sa chce porozprávať. Moji rodičia neboli akurát doma, išli ku sestre... mne sa ale nikam nechcelo trepať, bola som nejaká unavená a vôbec som nemala náladu. Chcela ešte riešiť niečo ohľadom mojich rodičov, že sa jej nepáči, že sú tu, že sa vrátili a také... tak som povedala praiteľovi, že keď niečo chce, tak nech príde sem... Ja som si išla potom urobiť jesť, medzitým prišla jeho mama a ja som jedla v kuchyni. Už z kuchyne som počula, že niečo rozpráva. Potom som prišla za nimi do obývačky a už začala kecať, že čo moji rodičia, že ako ďalej a že sa zase vrátia a také. A kde berie tú istotu, že sa vrátia zas, bože.. a keď už aj , čo ju do toho, ved nie ona tu s nimi býva. Lebo, že ona by neprišla k decku si , že by sa hanbila a také, že nech si to riešia nejako. Tak ale veď riešia si prácu celé dni, aby mohli vypadnúť z tadeto, veď iste sa tu ani oni necítia najlepšie, ja tiež veľmi dobre viem, aké je to nebyť u seba doma, aj keď ste pri rodine... proste to nie je také a cítite sa navyše. Lenže darmo, ona v takej situácii nebola, tak to asi nevie pochopiť... a tiež keby sa aj nedajbože dostala do takej situácie, tak by sme ani im nepovedali, že nie, nemôžete ku nám prísť. My keď sme ostali bez bytu, lebo sme si to zle poriešili, tak tiež sme mohli ísť na ten mesiac ku našim, tak prečo by sme im teraz my nepomohli. Áno, boo čo bolo, problémy, hádky, ale predsa ich nevyhodíme už, a ešte teraz, keď mali odísť v nedeľu budúci táždeň. Tak nakoniec odišla  s tým, že im máme niečo povedať a že nabudúce keď príde, tak chce vidieť v izbe poskladanú posteľ a pekný poriadok. No lebo ona nám bude diktovať čo tu má byť ni. Nie náhodou priateľ by mal byť ten, ktorý má hlavné slovo a zakročiť, keď sa mu niečo nepáči. Veď má ústa, a keď aj niečo, tak by to riešil so mnou a mne povedal, ale ona sa musela postarať už, lebo si myslí, že sme také teľce, že nič nepovieme... ale obaja sme sa zhodli na tom, že nemá zmysel to teraz riešiť, keď tak či tak majú odísť. Večer som to musela povedať mame, aby vedela, čo sa deje, a keby aj náhodou došla jeho mama zasa, tak aby nebola v šoku. Samozrejme bola trochu naštvaná, ale vysvetlila som jej to, že my sme sa s priateľom  o tom bavili, a keby jemu alebo nám niečo vadí, tak im povieme aj sami. Nemusí sa ona do toho montovať a riešiť naše a ich veci. Ešte sme večer išli s priateľom si sadnúť do pizzerky a trochu sas porozprávať o tom. 

15.1. Nedeľa
V nedeľu sme poobede išli na obed k jeho rodičom a samozrejme prišlo na tuto tému, pýtala sa, že či sme už niečo riešili a že načo čakáme. Priateľ jej povedal, že čo má riešiť, že mu je to blbé teraz riešiť, keď majú aj tak odísť. Potom sme z tade odišli, lebo som už nemala chuť tam ani len ísť, vedela som, že to bude riešiť zas. Išli sme ešte do Lidla, prešli sme sa a prišli domov. 

16.1. Pondelok
V pondelok som mala voľno a tak som bola doma s rodičmi. Celý deň lietali po meste, u doktora, pretože potrebovali do jednej práce lekrske potvrdenie, vápis z registra trestov, občianske prefotené, zdratovné preukazy... akurát sme im to poslali emailom, keď na to zazvonil mobil, a práve od nich, že už nemajú voľné miesta... Mama už naštvaná, že fasa, že teraz čo, lebo sa aj tešila do toho skladu, že to by sa jej aj páčilo s oblečením. Že kvôli tomu behali celý deň a vybavovali veci. O 5 minút na to, im zase zvonil telefon za inú prácu, že aby sa v stredu ráno na 10tu dostavili do Mladej Boleslavy. :-D Takže zasa zhon, lebo takto na rýchlo, baliť sa, brata riešiť, lebo riešia prácu aj jemu, aby mohol ísť snimi a vypadol konečne z toho sprostého Talianska. Ale ten tiež stále iba samé výhovorky, že on nemôže. že aké je počasie a bla bla... ako keby ľudia v takomto počasi nikde nejazdili. Mohol kľudne dojsť najprv k nám, tu by si deň oddýchol aspoň a potom išiel spolu s rodičmi do Čiech. Tak ale každý sme si strojcom svojho šťastia a keď jemu to vyhovuje tak ako je tam v taliansku, tak nech. A stále vymýšľa, že to sa takto na rýchlo nerobí... a že či sa nedá s nimi dohodnúť, či o týždeň by mohol.. no lebo o týždeň aké budú cesty, také isté ako teraz... A už len naňho budú tam čakať, kým príde, kdeže... buď prídeš, alebo neprídeš a ich tam nezaujíma... Však aj tu, keď som si ja hľadala prácu, tak na pohovory ma volali na druhý deň. Máš nejakú príležitosť, buď využiješ alebo nie.. 

Poobede, keď už aj priatľ bol doma z práce, tak prišli jeho rodičia. Už sme vedeli, že to nedopadne najlepšie. Prišla hore iba jeho mama, jeho oco čakal dole v aute.. ten môj oco radšej odišiel ešte predtým, ako to začali riešiť, lebo by sa nasral a to by veru nedopadlo dobre. :D Najpv prišla jeho mama k nám do obývačky, a už jej priateľ hovoril, že zajtra odchádzajú, nech nerieši. Ale že ona chce niečo povedať. Išla potom do izby za mojou mamou, tak niečo rozprávali, že aké tu máme súkromie a take veci. Btw. jeho mama mala fakt úžasný nápad teda vraj riešenie, že tak byt dáme do podnájmu a my prídeme k nim, že tak je izba.. hej v ktorej je jeho sestra a zas by sme sa tam traja tlačili, to je akože aké súkromie. :-D a akože kvôli takejto blbosti, dávať byt do podnájmu, tak asi nie za to priateľ platí hypo, aby ho kvôli takej veci, že su u nás zatiaĺ moji rodičia dával do podnájmu, zo už fakt, čo sa zbláznila. Potom mama povedala, že poďme ku deťom, že nech sa to nerieši zase poza chrbát. Tak tam si niečo aj pred nami hovorili, že ako to je a tak a potom som sa už aj ja ozvala, že my dvaja s priateľom sme sao tom porozprávali a že keď aj je nejaký problém alebo mu niečo vadí, tak byt je priateľov  a on má hlavné slovo... Potom už jeho mama odišla a tá moja sa už rozplakala, tak mi jej aj ľúto prišlo. Odišla do izby, aby nebola pred priateľom, tak som došla za ňou a upokojovala ju, nech si z toho nič nerobí, že ona nemá do toho čo sa montovať. Keď aj niečo, tak by sme im povedali my dvaja a nie ona. Tak ale nechápem načo to bolo teraz dobré, už nevedela vydržať ten jeden deň. Mama bola celý večer z toho na nervy, majú toho dosť, riešia robotu, snažia sa, riešia brata, ten tiež je ako talian, a ešte príde ona tuto cirkusy robiť. Ach... keď jej nestačilo dvakrát povedať, nech to nerieši a aj tak musela. Dodrbala to teraz riadne u našich aj u mňa, pretože som ani ja nečakala, že to bude takto riešiť a bola som prekvapená z toho. Ja by som nemala oči prísť takto k niekomu a riešiť v podstate cudzie veci. Chápem, že priateĺ, jej syn atď... ale aj on je dospelý, je to jeho byt a má svoju hlavu, keď dačo tak my by sme si to vyriešili a nie takto. Povedala som aj priateľovi, že keď sa bude takto starať do našich vecí, že to tak nebude dobré ani v budúcnosti, keď budeme svoji alebo mať deti.

2 komentáre:

  1. Máš proste typy ľudí, ktorí sa musia do všetkého starať, s tým asi nič nenarobíš :D Asi im len povedať na rovinu, čo si myslíš...
    Verím, že sa všetko dobre vyrieši :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ach bože, mrzí ma, že to máte také napäté. Musia pochopiť, že už nie ste deti a nemôžu vám zasahovať do života a vašich rozhodnutí. Ach jaj, držím palce a prajem pevné nervy

    OdpovedaťOdstrániť